Vyznamenaní Púčik, Tunega a Tesár: Budovali odboj, komunisti ich poslali na smrť

Píše Róbert Letzt pre Denník Postoj

Prezidentka Zuzana Čaputová cez víkend vyznamenala in memoriam troch popravených členov Bielej légie.

Ľudská pamäť rada zabúda najmä na tie nepríjemnejšie stránky minulého diania. Konkrétne postavy a udalosti v nej časom vyblednú a vystrieda ich iba všeobecný pojem sprostredkovanej skúsenosti, ktorý nedokáže postihnúť minulú skutočnosť v jej dramatickej hĺbke.

Zmysel obete sa však nestráca, je trvalý bez ohľadu na stálosť historickej pamäti. Pripomíname si 71 rokov od okamihu, keď ľudská nenávisť a zloba v politickej podobe zlikvidovala tri mladé životy. Aby sme lepšie pochopili na jednej strane absurditu a na druhej strane veľkosť a zmysel obety, pokúsime sa bližšie priblížiť celú tragickú udalosť.

V čo verili

Vysokoškoláci Púčik – študent medicíny – a Tunega – študent SVŠT, odbor elektrotechnika – sa poznali od detstva. Narodili sa a vyrastali v Dolných Motešiciach, neskôr študovali na trenčianskom gymnáziu. Angažovali sa v slovenskom katolíckom skautingu a v organizácii Orol. V roku 1938 sa tieto spolky stali súčasťou jednotnej štátnej organizácie Hlinkova mládež (HM). Púčik, Tunega a Tesár boli členmi HM tak ako tisíce iných chlapcov na Slovensku.

Púčik a Tunega sa stali frekventantmi Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže (VVŠHM). Názov bol síce nadnesený, no vysokoškoláci zo zlých sociálnych pomerov tu videli určitú perspektívu uplatnenia. Mali sa stať vedúcimi kádrami HM. Kurzy tejto školy síce obsahovali dobovú ideológiu, no väčšinou sa týkali pedagogických tém. V Bratislave v rámci VVŠHM sa Púčik a Tunega stretli s Jozefom Vicenom, ktorého poznali z čias štúdia na gymnáziu v Trenčíne.

Generácia, ku ktorej patrili Púčik, Tunega a Tesár, bola generáciou slovenských študentov vlastencov, ktorí bytostne prežívali prevratné udalosti vyhlásenia autonómie Slovenska a slovenského štátu. Ku koncu vojny sa obávali o osud Slovenska. Jozef Vicen bol dokonca poverený vedením organizácie Slovenská tajná ochrana (STO), ktorá mala spravodajsky pracovať v prospech slovenskej vlády po jej odchode do exilu.

Slovenská vláda a prezident síce do exilu odišli, no boli zaistení americkými spojencami a vydaní do obnoveného Československa. STO vlastne ani nezačalo pracovať. Vicena krátko väznila sovietska NKVD. Na intervencie ho prepustili a odvtedy sa usiloval odísť do exilu a samostatne spravodajsky pracovať – už nie na báze STO – a prostredníctvom Jozefa Mikulu nadviazal kontakty s americkou vojenskou protišpionážnou službou CIC. Už v tom čase zbieral dôverné politické informácie zo Slovenska, ktoré mali presvedčiť o skutočnej hrozbe komunizmu.

Členstvo vo VVŠHM bola jedna zo zámienok diskriminácie vysokoškolských študentov po roku 1945. Frekventanti tejto školy a funkcionári HM sa dali veľmi ľahko identifikovať aj preto, že hlavné veliteľstvo HM pri evakuácii v roku 1945 nechalo podstatnú časť svojho archívu vo svojom bratislavskom sídle. Bola to ideálna živná pôda pre vtedajšiu neuniformovanú zložku bezpečnosti NB II., VI., VII., neskôr III. odbor povereníctva vnútra. Mohla vydierať, získavať informátorov, spolupracovníkov, prípadne provokovať alebo usmerňovať ilegálnu činnosť.

Pomery na povojnovom Slovensku boli rozhárané. Katolícka časť obyvateľstva bola nespokojná s poštátnením cirkevných škôl a internátov, s rušením katolíckych spolkov a tlače. Vyskytlo sa aj veľa prípadov zaistenia kňazov a laikov. Nespokojnosť vládla aj s neriešenou otázkou postavenia Slovenska v Československu. To bola živná pôda pre vytváranie rôznych ilegálnych skupín.

Organizátorom jednej z takýchto skupín bol Štefan Chalmovský. Chalmovský spolu s Albertom Púčikom a Antonom Tunegom vydávali ilegálne letáky. Zmýšľanie celej skupiny najlepšie vystihujú Smernice, s ktorými sa stotožňovali. V nich poukázali na hrozbu dvoch totalít – nacistickej a komunistickej – a prihlásili sa k hodnotám demokracie:

„Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom, hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie, ak nie strašnejšie: zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami… Čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov… Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu… Naším cieľom je: 1. predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historickomateriálnej ideológie a svetonázoru, 2. udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii vyslovených vo vianočnom posolstve Pia XII. z roku 1944, 5. podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej Č-SR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.“

Viac na: https://www.postoj.sk/105587/budovali-odboj-komunisti-ich-poslali-na-smrt

ZDROJ: https://www.postoj.sk/105587/budovali-odboj-komunisti-ich-poslali-na-smrt