Historik Róbert Letz: Fakty a argumenty pre udelenie vyznamenania Tunegovi, Púčikovi a Tesárovi

V súvislosti s prípravou podkladov pre získanie čo najpresnejšieho obrazu o tom, kto boli „tunegovci“, akými životnými udalosťami museli čeliť a v čom spočívala pointa nespravodlivého odsúdenia, oslovili sme profesora histórie, Róberta Letza, ktorý je zároveň autorom bulikácie Odkaz živým, ktorá o daných udalostiach pojednáva. Publikáciu si je možné zakúpiť aktuálne v kníhkupectve Martinus aj online.

Profesor Letz zhrnul svoje poznatky a skutočnosti do piatich hlavných bodov:

I. Aktivity v Hlinkovej mládeži (HM). Nariadením slovenskej autonómnej vlády č. 5/1938 z 28. 10. 1938 sa Hlinkova garda (HG) stala jedinou brannou organizáciou na Slovensku. Všetky ostatné organizácie boli zrušené. Jej výlučnú pozíciu potvrdilo vládne nariadenie č. 70/1938 z 5. 12. 1938 o rozpustení telovýchovných spolkov na Slovensku. Správa hnuteľného aj nehnuteľného majetku týchto spolkov prešla na HG, ktorá bola definovaná ako zložka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V tomto nariadení sa prvý raz spomína Hlinkova mládež (HM) ako samostatne organizovaný zbor mužskej mládeže v rámci HG. V decembri 1938 sa katolícky skauting, v ktorom sa angažovali Púčik, Tunega a Tesár, stal súčasťou novej jednotnej mládežníckej organizácie HM. Aktivity bývalých skautov v HM si zachovali veľa spoločného s predchádzajúcim obdobím – letné tábory, turistika, lyžiarske zájazdy, divadelná a hudobná činnosť, modelárstvo. Všetci traja boli úprimnými slovenskými vlastencami. Ani jeden z nich nebol členom HSĽS alebo Hlinkovej gardy (HG). Výraz svojmu presvedčeniu dávali v angažovaní v HM, no aj to malo určité hranice. Treba zdôrazniť, že HM bola jednotnou mládežníckou organizáciou bez ohľadu na vyznanie. To znamená, že učitelia, alebo profesori gymnázií a iných stredných škôl, ktorí robili nábor do HM sa nepýtali, či niekto chce alebo nechce byť členom, ale ho priamo zapísali. U Púčika, Tunegu a Tesára bol ich vstup do HM daný predchádzajúcim angažovaním v katolíckom skautingu a znamenal pre nich kontinuitu aktivít, nie prijatie nejakej novej ideológie.

II. Vyššia vodcovská škola HM. HM sa od vzniku hľadala svoje kádre z radov stredoškolákov a vysokoškolákov. Preto v roku 1941 vznikla v Bratislave Vyššia vodcovská škola HM (VVŠ HM). Jej úlohou mala byť výchova budúcich vedúcich pracovníkov v rámci HM a zisk budúcej slovenskej inteligencie pre prácu v HM. Trvala dva roky (štyri semestre). Bola určená pre mužov a pre ženy. Podmienkou na prijatie bola maturita a absolvovaný vodcovský kurz HM, alebo kurz s mládežou v inej organizácii. Náplň kurzu tvorili teoretické a praktické disciplíny. Bola tu zastúpená mravno-náboženská výchova, psychológia, spoločenská výchova, občianska výchova, rétorika, ale aj hudba, spev, branná výchova, ideológia HSĽS (slovenské dejiny, ústava štátu), telesná výchova a zdravoveda. Štúdium sa končilo záverečnou skúškou a obhajobou práce. Vo svojej podstate išlo o pedagogický, nie primárne politický či ideologický kurz. Lákadlom pre vstup do VVŠ HM bola možnosť ubytovať sa v bratislavskom internáte. E. Tesár bol vylúčený z HM a z internátu v apríli 1944. VVŠ HM teda neabsolvoval. A. Púčik patril v rokoch 1943 – 1945 k frekventantom VVŠ HM a školu absolvoval. A. Tunega sa prihlásil do VVŠ HM v januári 1945. V tom čase však VVŠ HM už prakticky nefungovala. Tvrdenie, že Tunega absolvoval školenie na obsluhu vysielačky vo Viedni začiatkom roka 1945, nie je podložené. Tunega dostal v januári 1945 riadny povolávací rozkaz aby nastúpil k pohotovostným jednotkám HM (PO HM). To urobil. Službu v rámci PO HM vykonával v Bratislave. Po týždennej rádioamatérskej praxi v rádiotechnickej dielni na Radlinského ul. v Bratislave ho povolali na Hlavné veliteľstvo HM, kde mu oznámili, že absolvuje dvojtýždňový spravodajský kurz. Bolo to v rámci organizácie Slovenská tajná ochrana (STO). Inštruktori sa netajili tým, že Nemecko vojnu prehrá a cieľom kurzu je po prechode frontu zasadzovať sa za myšlienku slovenského štátu. Zdôrazňovali, že nebezpečenstvo blízkej budúcnosti predstavuje komunistická ideológia. Zatiaľ čo sa Tunega angažoval v aktivitách STO, Púčik ostával v úzadí. Povstanie prežil doma v Dolných Motešiciach s rodičmi a súrodencami a ani potom nevyvíjal nijaké aktivity. E. Tesár prežil povstalecké udalosti a príchod frontu v Trenčíne. V čase krátko pred prechodom frontu pomohol trom utečencom z nemeckého zajatia Jánovi Šintajovi, Pavlovi Šintajovi a Jozefovi Žiakovi, pochádzajúcim z Liptovského Mikuláša. Tesár ich ukryl, zadovážil im jedlo, ošatenie a cestovné doklady, takže ich zachránil pred možnou perzekúciou zo strany nemeckých okupačných úradov.

III. Pôsobenie po skončení druhej svetovej vojny v obnovenej ČSR. Po obnovení Československa v roku 1945 vznikol nový politický systém Národného frontu. Bola to vynútená koalícia politických strán, v ktorej mali rozhodujúce slovo komunisti. V Národnom fronte sa muselo dospieť k jednotnému názoru. Opozičná politická strana v tomto systéme nemohla pôsobiť. Na Slovensku vyvolali v roku 1945 veľkú nespokojnosť zásahy proti katolíckej cirkvi, predovšetkým poštátnenie celého cirkevného školstva a internátov, ale aj rozpustenie katolíckych spolkov a zastavenie katolíckej tlače. V lete 1945 sa na Slovensko z evakuácie v Rakúsku vrátil dr. Štefan Chalmovský. Púčik a Tunega ho poznali z VVŠ HM. Zapojili sa do Chalmovského protestnej činnosti – vydávanie ilegálnych letákov a budovanie ilegálnej organizácie. Ciele tejto organizácie vyjadrujú tajné Smernice, ktoré organizácia vypracovala: „Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami. Účinky komunistickej diktatúry na Slovensku dirigovanej z Moskvy, sú už dnes jasne badateľné a veľmi zreteľne nám rysujú osud, ktorý nás Slovákov očakáva pod nadvládou komunizmu. Teror, útisk, žalárovanie, obmedzovanie osobnej slobody, majetkovej, náboženskej, tlačovej, zhromažďovacej, slobody prejavu a vôle, ľudové súdy, hospodársky a kultúrny úpadok Slovenska, to sú doteraz výsledky oslobodenia Slovenska komunistami. A čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov… Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu… Naším cieľom je: 1. Predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie a svetonázoru, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii, 5. Podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.“

Zo Smerníc vyplýva jednoznačne odmietavý postoj ku komunizmu, upozornenie na jeho nebezpečenstvo, a to v čase, keď sa mnohí nechali klamať iba vonkajším zdaním a domnievali sa, že Moskva a komunistické hnutie sa budú demokratizovať. Odmietnutý tu nie je len komunizmus, ale aj nacizmus, takže odpor proti komunizmu nepramení z príchylnosti k nacizmu, ale z presvedčenia o nesprávnosti oboch systémov. Tvorcov a prívržencov smerníc teda nemôžeme automaticky považovať za prívržencov minulého politického systému Slovenského štátu, požadujúcich návrat starých čias. Sami sa prihlásili k demokracii ako najvhodnejšej politickej forme. Dôvod, prečo sa postavili proti prenikaniu komunizmu na Slovensko, tkvel práve v tom, že sa zasadzovali za práva a slobody, ktoré sa nerešpektovali. Je pozoruhodné, že myšlienka samostatného slovenského štátu v smerniciach sa nechápe dogmaticky ako jediné schodné riešenie, ale spája sa česko-slovenskou federáciou, prípadne stredoeurópska federácia.

IV. Prečo Štátna bezpečnosť v rokoch 1945 – 1948 zasahovala s takou razanciou proti ilegálnym skupinám na Slovensku. Štátnu bezpečnosť od roku 1945 na Slovensku budoval Gustáv Husák. Ovládali ju komunisti. Pracovala v ich záujme. Ilegálne skupiny na Slovensku, ktoré neboli až také početné ani dobre pripravené, predstavovali pre existujúci režim latentné nebezpečenstvo. Štátnobezpečnostné orgány proti nim s veľkou vervou zasahovali z viacerých dôvodov. Hodnotili ich paušálne ako skupiny, ktoré chcú obnoviť pomery spred roka 1945. V skutočnosti išlo už o niečo iné – o definitívne etablovanie a legalizovanie komunistickej politiky na Slovensku. Z hľadiska komunistických záujmov bolo potrebné v zárodku zabrániť sformovaniu účinnejšej protikomunistickej rezistencie. Poukazovanie na prepojenie osôb činných v ilegálnom hnutí s režimom Slovenskej republikyumožnilo dosiahnuť dvojaký efekt. Navonok mohla vystupovať ako strážkyňa jednotnej Československej republiky, no z druhej strany mohla účinne paralyzovať protikomunisticky naladené ilegálne skupiny.

 V. Optika protikomunistického odboja. Komunistická moc na našom území sa etablovala stabilnejšie už v roku 1945. Politický režim, nastolený v roku 1945, nebol demokratický, ale autoritatívny s obmedzeným pluralizmom. Neexistovala politická opozícia, porušovali sa základné občianske a ľudské práva, komunistická strana mala v rukách najdôležitejšie silové rezorty, zahraničná, hospodárska i vojenská politika museli byť v zhode so Sovietskym zväzom, prebiehal proces sovietizácie. Po definitívnom prevzatí moci komunistickou stranou v Československu vo februári 1948 sa stal politický režim už otvorene komunistický a totalitný. Púčikove a Tunegove aktivity patria pred február 1948 i po ňom. Práve oni vystihujú kontinuitu protikomunistického angažovania. Ak bola komunistická strana už pred rokom 1948 pevnou súčasťou vlády a nebola možná oficiálna opozícia, nevyhnutne sa musela vytvoriť ilegálna rezistencia – skupinová a individuálna, ktorá mala znaky protikomunistickej rezistencie. Odpor proti režimu, ak bol vedený z pozície demokracie a slobody, bol logicky a morálne odôvodniteľný a akceptovateľný. Ide tu aj o širší problém legitimity odboja. Každý odboj, napríklad v našich podmienkach tzv. prvý (1914 – 1918), druhý (1939 – 1945) sa nevyhnutne dostal do konfliktu s platnými zákonmi a vedome ich porušoval, veď sa usiloval o zmenu daného neúnosného stavu. Bez porušenia týchto zákonov (rakúsko-uhorských, protektorátnych, slovensko-štátnych) by odboj ani nebol mysliteľný a nemohla by sa udiať žiadna zmena. Rozhodujúce je, z akých hodnotových pozícii odboj vychádzal, aké boli jeho prostriedky a ciele.

Viac o Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi, o Bielej légii a celom vykonštruovanom procese píše Prof. Letz v knihe ODKAZ ŽIVÝM – Prípad Albert Púčik a spol., ktorú vydal Ústav pamäti národa v Bratislave v Edícii Monografie v r. 2008.